Mám rád cintoríny. Sú to pekné miesta s takou príjemnou, pokojnou atmosférou. Náhrobné kamene, sviečky, kvety, stromy... Keď niekam cestujem a vidím cintorín, tak mi vždy poskočí srdce.
Keď som pracoval v bratislavskej Mlynskej doline, mal som to na skok od cintorína v Slávičom údolí. Niekedy keď som mal voľný čas, tak som sa tam bol prejsť. Bol to krásny veľký cintorín situovaný na svahu a rástlo na ňom množstvo okrasných drevín. Cítil som sa tam veľmi dobre. Keď som bol v Martine a zvýšil mi čas, chodil som sa pozrieť na Národný cintorín. Ten je kúsok od centra mesta a je takisto veľmi pekný.
Sú aj ľudia ktorí voči cintorínom majú odpor a čo len myšlienka na ne im spôsobuje nevoľnosť. Z mojich skúseností s nimi som dospel k názoru, že sú to ľudia ktorí sa boja smrti a snažia sa ju vytesniť zo svojich myslí. Cintoríny nemajú radi preto, lebo im smrť pripomínajú.
So smrťou je to tak, že pre niekoho je radostná myšlienka na ňu, pre iného je to nočná mora. Ja vnímam smrť takým spôsobom, že je vykúpením z pozemského utrpenia. Verím že ňou nič nekončí a život po nej pokračuje ďalej, aj keď v inej podobe.
Mám rád daždivé počasie. Milujem keď je nebo zatiahnuté hustými sivými chmárami a keď počuť monotónne bubnovanie dažďa na rímsach. Mám rád prietrže mračien a ešte radšej dážď ktorý trvá celé dni. Zbožňujem tiež keď je chladno a sychravo.
Nemám rád keď vyjdem von a počujem hluk motoriek. Motorkári najmä počas víkendových dní jazdia v celých tlupách a obťažujú ľudí extrémnym hlukom.
A preto mám rád dážď, lebo vyženie hlukárov na motorkách z ciest. Vďaka požehnanému dažďu zavládne božské ticho. Vďaka požehnanému dažďu hlukári na motorkách musia zostať doma a neobťažujú okolie revom svojich motoriek. Vďaka požehnaným mrakom, vďaka padajúcim kvapkám. Vďaka za každú chvíľu pokoja.