V tomto článku opíšem, akú mizernú kuchyňu sme mali na Základnej škole v Kláštore pod Znievom, počas osemdesiatych rokov.
Medzi najväčšie zvláštnosti patrila takzvaná "mliečna desiata". (V socialistickom hospodárstve bol asi veľký prebytok mlieka, tak sa ho deťom snažili silou-mocou nanútiť, inak si to neviem vysvetliť.) Bývalo to cez veľkú prestávku, na školskej chodbe. Kuchárky priniesli veľký hrniec z ktorého naberačkou nalievali deťom do hrnčekov "kakao". (Dávam to do úvodzoviek, lebo si myslím, že so skutočným kakaom to malo pramálo spoločného.) Raz bolo také a raz onaké, no skoro vždy chuťovo aj vizuálne odporné. A takmer vriace. Nedalo sa piť. Mnohé deti ho vylievali do umývadla. Nablízku stojaca učiteľka lamentovala, aké je to plytvanie a aké by boli chudobné somálske deti šťastné, keby mali to čo my.
Ku kakau sme dostávali pečivo. Väčšinou to bol takzvaný "kobylinec". (Neviem ako sa to oficiálne volalo. My sme to ako deti volali takto.) Bol to veľký, neforemný, suchý a nechutný kus bieleho pečiva, posypaný makom. Myslím že málokto ho dokázal zjesť celý. Väčšinou končil vyhodený v koši. Niekedy sme dostávali lekvárnik. Ten sa aspoň dal zjesť, aj keď zdravé jedlo to určite nebolo.
Obedy v školskej jedálni nestáli za veľa. Minimum ovocia a zeleniny, presolené jedlá, univerzálna hnedá omáčka. A furt mäso. (Vegetariánske jedlo pripravovali zriedka a keď, tak väčšinou dukátové buchtičky, ktoré som neznášal.) Mäso bolo hnusné - šľachovité, žilnaté, sklovité a tvrdé ako pneumatika. Napínalo ma na zvracanie, keď som sa ho pokúšal žuť. Väčšinou som zjedol len zemiaky (alebo ryžu) a mäso som, podobne ako mnohé ďalšie deti vyklopil do kýbľa, ktorý stál pred okienkom na odkladanie tanierov. Hovorili sme tomu, že to ideme "vykydať". Učiteľka nás opravovala, že kydá sa hnoj, nie jedlo. A lamentovala rovnakým spôsobom, ako opisujem vyššie.
Keď som ju počúval, trápilo ma svedomie že vyhadzujem drahocenné jedlo. Rozhodol som sa teda, že to budem robiť tak, aby ma nik nevidel. Napchal som si mäso do nohavíc a po obede (keď nás nechávali vonku) ho nepozorovane vyhodil v kúte školského dvora. Samozrejme, neušlo to pozornosti jednej z kuchárok a preto, keď som sa to snažil spraviť ďalší deň, učiteľka si na mňa počkala a prichytila ma. Bola to hanba a ďalší stres navyše.
Najnezabudnuteľnejší výrok učiteľky znel: Z mäsa rastú svaly, zo zemiakov hlava.
Najhoršie jedlo ktoré si pamätám, bola mlieková polievka. Tú do kýbľa vyliali všetky deti.
Bolo pre mňa utrpením sa tam stravovať. Cítil som veľkú úľavu, keď ma odtiaľ rodičia napokon odhlásili.
