Výber z hudby ktorú mám rád

Autor: Juraj Paškuliak | 4.12.2018 o 9:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  353x

Mám veľmi rád hudbu. Starú aj novú, akustickú aj elektronickú, vokálnu a aj inštrumentálnu. Neradím sa medzi tých, čo jeden hudobný štýl vyzdvihujú a ostatné zatracujú.

Myslím si že v každom (či takmer každom) žánri sa nájde niečo, čo stojí za počúvanie. Alebo inak povedané - nevidím zmysel v hádaní sa o tom, či je lepší metal od popu, klasika od rocku a podobne. Je len dobrá a zlá hudba.

Tak a po tomto filozofickom úvode prejdem k jadru článku. Na nasledujúcich riadkoch vám priblížim jednu z mojich obľúbených hudobných skupín.

Anois je slovo z írskeho jazyka a znamená teraz (angl. now). V Írsku, v priebehu druhej polovice osemdesiatych rokov a prvej polovice deväťdesiatych, pod týmto názvom vychádzal týždenník. Bol písaný v írskom jazyku, ktorý v tejto krajine v súčasnosti používa, iba malá časť populácie. (To len na okraj.)

Toto slovo si za svoj názov zvolila aj holandská hudobná skupina, hrajúca keltskú hudbu. Táto hudobná skupina, bola založená v roku 1996. Jej ústrednou postavou je Veronica Metz, ktorá spieva a komponuje pesničky. Hlas speváčky sprevádza najmä harfa. Počuť možno aj husle, rôzne píšťalky, flautu, alebo hoboj. Zdrojmi inšpirácie sú napríklad írska speváčka Enya, alebo kanadská speváčka a skladateľka Loreena McKennitt. Čerpajú aj z literatúry. Mnohé texty Anois sú zhudobnené básne z Pána prsteňov a Hobita, diel výborného anglického spisovateľa J. R. R. Tolkiena.

Tolkien patrí medzi mojich obľúbených spisovateľov. Jeho knihy som kedysi dávno čítal a veľmi sa mi páčili. Z neskoršieho filmového spracovania Pána prsteňov som však bol sklamaný. Najmä preto, lebo som si to predstavoval celkom inak. A tiež sa tam niektoré scény odohrali rozdielne ako v knihe. O hudbe kapely Anois si naopak myslím, že k štýlu Tolkienových príbehov pasuje celkom dobre.

Inšpiráciou pre nich je aj britská spisovateľka Emily Bronte, autorka románu Búrlivé výšiny. Pesnička Stars je zhudobnená Bronteovej báseň.

Čo napísať na záver? Doma žiadne rádio naladené nemávam, ale niekedy (keď cvičím v posilovni, alebo cestujem v autobuse) sa mi pritrafí nejaké počúvať. Všimol som si že ponuka v nich je značne stereotypná a napríklad hudbu o ktorej píšem, vôbec nehrajú. Prečo? Pochopil by som to, keby tu bol nejaký totalitný režim, ktorý by prikazoval, čo sa smie čo nie. Ale máme slobodu. Redaktorom nikto nebráni, aby hrali čo chcú. Tak prečo vysielajú stále dookola tých istých interpretov a ostatných umelcov ignorujú?

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Na trhoch v Štrasburgu sa strieľalo, o život prišli dvaja ľudia

Zranilo sa desať ľudí, páchateľ uniká.

Autorská strana Tomáš Prokopčáka

Fico, akademici, lekári. Z antisystému sa stal mainstream

Ako sa nám pod rukami zmenila Európa.

DOMOV

Matica ocenila falošného profesora, boli sme pri tom (video)

Na odovzdávaní bol aj Dankov poradca.


Už ste čítali?