Tiež sa mi páčil soundtrack v tomto výbornom kreslenom filme. (Pred rokmi som o ňom napísal blog.) Bola tam použitá klasika (Verdi, Beethoven), ale aj dobrá syntetizátorová hudba, ktorej autorom je slávny bulharský skladateľ Boris Karadimčev. (Škoda že tento film má v Česko-Slovenskej filmovej databáze také negatívne komentáre. Myslím si že výnimočné umelecké diela, častokrát zostávajú nepochopené.)
Najobľúbenejšou skladbou môjho detstva bola Love is Blue, od Paula Mauriata. Hrávali ju v Slovenskom rozhlase, ako zvučku v relácii Štúdio svet. (Niekedy koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov. Nepamätám sa presne.) Dlho som nevedel názov skladby a meno autora. Zistil som to až ako dospelý, vďaka Rádiu Devín, kde túto pesničku občas zahrali.
V tomto rádiu (asi ako jedinom na Slovensku) bolo možné, okrem klasickej hudby, počuť aj zaujímavých interpretov, ktorí inde nedostali priestor. Napríklad slovenskú speváčku Sui Vesan. Alebo indického perkusionistu menom Trilok Gurtu. (Konkrétne si z Rádia Devín spomínam, na jeho skladbu Old African.)
Pred niekoľkými desaťročiami boli ľudia odkázaní na to, čo bolo k dispozícii v televízii a rozhlase. Prípadne na ponuku v obchodoch, ktorá bola značne obmedzená. Alebo dovoz zo zahraničia, ktorý nebol jednoduchý.
Dnes sú lepšie možnosti. Je širšia ponuka rádií. K dispozícii je internet. V prípade, že človek využije služby ako Google alebo Youtube, môže sa dostať k zaujímavým výsledkom. Keďže sa ako amatér, venujem hre na flautu, svoje hľadanie, som zameral aj týmto smerom. Chcel som vedieť ako znie súčasná hudba pre ňu.
Objavil som skladateľa menom Ian Clarke. Zopár informácií o ňom: Narodil sa v roku 1964 v mestečku Broadstairs v Anglicku. Jeho otec bol chemik, matka učila hudbu. Hrával na zobcovú flautu ako šesťročný. Ako osemročný, sa venoval aj hre na klavír. Neskôr ho zaujala priečna flauta. Počas detstva počúval klasiku, časom sa u neho objavil záujem o rock. Študoval matematiku, popritom sa zdokonaľoval v hudbe. Mal aj vlastnú kapelu. V mladosti sa venoval rocku, potom pôsobil ako učiteľ flauty. V roku 2005 vydal vlastné CD.
Teraz venujem pár riadkov inej zaujímavej hudobníčke. Je to Jasmine Choi. Narodila sa v Južnej Kórei. Študovala v Spojených štátoch amerických, na Curtis Institute of Music. V hre na flautu patrí k svetovej špičke. Behom kariéry zastávala post prvej flautistky, vo viacerých významných orchestroch. Známa je okrem iného tým, že pre tento nástroj prepísala husľové koncerty Mendelssohna a Čajkovského. (Vďaka nej som sa dostal k Ianovi Clarkovi. Lebo som ju našiel na Youtube, ako hrá Great Train Race.)
Dobre v jej podaní znie aj nasledujúca skladba Iana Clarka, pre sólo flautu, Zoom Tube. Za pozornosť stoja i ďalšie, od iných autorov. Toto je jej úprava Caprice No. 24, od Paganiniho. Tu hrá Let čmeliaka, z opery Rozprávka o cárovi Saltánovi, od Rimského-Korsakova. (Keby ste sa ju chceli naučiť, tu sú noty.) Toto by mala byť adaptácia pesničky Hoot, od juhokórejskej skupiny Girls' Generation. (V popmusic tejto krajiny možno nájsť zaujímavé veci. Mne sa celkom páči toto.)
Ďalšia pozoruhodná osobnosť je americká flautistka Emma Resmini. Jej repertoár obsahuje viacero skladieb od Iana Clarka. Napríklad, tu hrá jeho pieseň Orange Dawn. Tu zahrala Touching the Ether. Pekná je aj Deep Blue. Alebo Maya, ktorú v linkovanom videu, hrá spolu s jej učiteľkou flauty.
Moja najobľúbenejšia pesnička od tohto britského autora je Hypnosis. (Tu by ju mal hrať on osobne.) Vyzerá to tak, že táto skladba je medzi flautistami populárna. Na Youtube je možné počuť a vidieť mnohých, ako ju hrajú. Mne sa najviac páči práve v podaní Emmy Resmini.
Na záver by som chcel vyjadriť ľútosť nad tým, že táto hudba zostáva málo známa. Dúfam, že sa mi ju takto podarilo aspoň trošičku spopularizovať. Ak sa vám zapáčila, tak radosť je na mojej strane. Prezradím ešte, že v písaní na túto tému sa chystám pokračovať. Poznám totiž viacero zaujímavých hudobných skupín o ktorých si myslím, že stoja za pozornosť.
