Príčinu vidím v iracionálnom myslení, ktoré je prítomné u mnohých voličov. Sú nespokojní so zlými politikmi a preto sú odhodlaní voliť politikov ešte horších, v naivnej viere, že potrestajú tých predchádzajúcich a nastolia lepšiu spoločnosť.
Povedia vám, že sú nespokojní s vládou Roberta Fica a preto budú voliť Mariána Kotlebu. Alebo, že nemajú radi Bélu Bugára za to, že išiel do vlády so Smerom, a tak v najbližších voľbách, podporia Richarda Sulíka, ktorý je ochotný vládnuť s niekdajším poskokom mafiána Steinhubela, Borisom Kollárom.
Ľudia si názory utvárajú rôznym spôsobom. Niektorí podľa toho, čo považujú za správne. (A držia sa ich, aj keď práve nie sú populárne.) Značná časť populácie, si ich tvorí podľa toho, čo považuje za praktické. (Alebo povedané inak, ľudia patriaci do tejto skupiny, sa snažia mať vždy také názory, ktoré im prinesú čo najviac výhod.)
Keď sa po Druhej svetovej vojne pýtali, koľko bolo v Nemecku ozajstných nacistov, odpoveď znela: málo. Väčšina Nemcov vraj boli „obyčajní“ ľudia. Títo ľudia však nakoniec, podľahli tlaku aktívnej malej skupiny (nacistov) a buď ich podporovali, alebo mlčky tolerovali.
Na začiatku majú radikáli minimálny vplyv, ktorý je ohraničený na úzku skupinu fanatikov. Tí časom silnejú. Potom nastane bod zlomu. Vtedy ľudia, tvoriaci si názor podľa toho, čo považujú za „praktické“ uveria, že extrémistom patrí budúcnosť a rozhodnú sa tiež pridať, lebo nechcú vyčnievať z radu.
Keď im dokážete, že ich obľúbený politik, patrí ku krajnej pravici, alebo je zločinec, nedočkáte sa rozumnej odozvy. Dostane sa vám akurát, len detinských, kvázi-vtipných replík, reakcií v štýle ad hominem, alebo výsmechu. Za „bodom zlomu“, už začínajú tvoriť dav. Sú si istí sami sebou, navzájom si drukujú a neboja sa.
Na záver sa vrátim k nacistickému Nemecku, ktoré som spomenul vyššie: Keď sa tam dostal k moci Hitler a začal realizovať svoju nenávistnú politiku, mnohí Nemci si o ňom mysleli, že je ten pravý a že teraz celému svetu ukážu. Skončilo to veľmi zle. Mali by sme si z toho vziať ponaučenie.
