Po skončení štúdií sa na Slovensku zamestnal. Sľubne rozbehnutú kariéru po niekoľkých rokoch prekazil nečakaný krach firmy. Rozhodol sa teda skúsiť šťastie v zahraničí. Začiatky boli ťažké. Nedarilo sa mu nájsť si prácu a takmer skončil na mizine. No nevzdával sa. Bezdomovci z Poľska a iných východoeurópskych krajín žobrajúci v tamojších uliciach mu boli varovaním že musí urobiť maximum. Nakoniec sa zamestnal ako čistič záchodov. Neskôr vykladal vagóny. Náročná práca ho zocelila. Následne pracoval v logistickom centre. Potom si našiel džob v ananásovni a naučil sa zase niečo nové. Napokon sa mu podarilo zamestnať v pobočke istej nemeckej firmy. Fascinovala ho nemecká pracovitosť a robil s plným nasadením. Veril tomu že keď pôjde na plný výkon, bude obdivovať Nemcov, a pohŕdať Slovákmi, tak sa z neho stane Nemec. Po rokoch práce sa už cítil ako keby tam bol doma. No zrazu prišiel nečakaný zvrat – zistil že vyhorel a svoju robotu, ľudí okolo seba, a prostredie v ktorom žije nenávidí. Zajasal keď k nemu prišli pozitívne zvesti z domova, že Slovensko sa zmenilo na ekonomického tigra a začali naň prichádzať zahraniční investície – na úrodných poliach pribúdali montážne haly a logistické centrá. Neváhal, vrátil sa rýchlo späť do vlasti a zamestnal u zahraničného investora. Tešilo ho že je tu niekto kto ho chce, lichotilo mu keď mu majster po večeroch telefonoval že ho potrebuje v práci, a nevadilo mu ani keď si kvôli tomu nemohol pozrieť futbal, alebo keď musel robiť šestnásť hodín v kuse. Plat nebol ktovieaký, ale on dúfal že časom príde kariérny postup v ktorý veril, lebo ako jediný zamestnanec vo firme ovládal cudzí jazyk.
Teraz sa pozrime na jeho súkromie, do ktorého vtedy zasiahlo niečo veľmi významné – Facebook. Keď sa tento fenomén u nás objavil, všetci jeho kamaráti sa naň zaregistrovali ako na povel, a tak sa poponáhľal tiež, aby nevytŕčal z radu. Aby ukázal aký je originálny, do svojho profilu si dal to čo ostatní; že miluje bubble wrap, Pulp Fiction, a počúva drsných rockerov z Red Hot Chilli Peppers. Sociálna sieť dala jeho bytiu nový rozmer a odvtedy bol Fejs jeho každodenným spoločníkom. Práve cezeň sa zoznámil s ňou.
Ona pochádzala z malého mesta nachádzajúceho sa v chudobnej časti Slovenska. Keď sa stala vysokoškoláčkou, dochádzala cez celú republiku. Rodičia ju študovať donútili, lebo ako hovorili; vysokú školu musí mať každý. Ako mu potom hovorievala, mala tzv. električkovú školu – nedokončíš ju len keď ťa zrazí električka. Po jej skončení vystriedala v Bratislave viacero povolaní. Pracovala ako čašníčka, pri pokladni v supermarkete, a podobne. Neskôr sa rozhodla dať Slovensku zbohom. Povedala ostatným kamoškám nech posledná zhasne, a tak ako mnohé iné vyletela do veľkého sveta splniť si svoje sny. Najprv mala smelé plány a lietala vysoko. No život v Británii nebol ľahký, a ani na jedno z vysnívaných miest ju neprijali. Tak zlietla trochu nižšie a zamestnala sa v čokoládovni. Neskôr opatrovala malé deti. Zlepšovala sa popritom v cudzom jazyku a naberala nové skúsenosti. Snívala že sa tam vydá a bude z nej Britka. Potom pracovala ako chyžná. Napokon sa vrátila späť domov a chodievala na týždňovky do Rakúska kde opatrovala starých ľudí. Vyskúšala zase niečo nové, a zlepšila sa v nemčine. Túžila už po rodine, lebo mala dávno po tridsiatke. Vtedy natrafila na neho. Preskočila medzi nimi iskra a vzali sa. Teraz spolu šťastne žijú v jednoizbovom byte v dome sorea, splácajú dvadsaťročnú hypotéku, a vychovávajú postihnuté dieťa.