Ako išiel hlupák pracovať do zahraničia

Autor: Juraj Paškuliak | 1.4.2016 o 10:32 | (upravené 2.4.2016 o 17:45) Karma článku: 5,87 | Prečítané:  2363x

Slovensko je krajina, z ktorej odchádza veľa ľudí za prácou do cudziny. Mnohí z nich si myslia, že všetko vedia a kam prídu, každého poučujú. V tomto článku opíšem príbeh jedného takého človeka, presne tak, ako sa udial.

Bol raz jeden človek, ktorý si povedal, že by sa mu patrilo ísť do sveta na skusy. A ako si zaumienil, tak aj urobil. Išiel svetom a prešiel už hodný kus Európy. Živil sa popritom rôznymi príležitostnými prácami. Napríklad čistil riady alebo vykladal vagóny. Práve putoval kamsi do neznáma. Bol hladný a z dlhej cesty unavený. Túžil nájsť miesto, kde by ho prichýlili a kde by dostal nejakú robotu. Kráčal po akejsi ceste. Bola tma, ticho rušili iba svrčky. Bol taký ukonaný, že sa napokon zvalil na zem a zaspal.

Na druhý deň ho zobudil akýsi ženský hlas, ktorý hovoril:

„Aha drahý, poď sem! Niekto tu leží.“

Spiaci pútnik sa prebral. Pozrel pred seba, a uvidel dvoch ľudí – miestneho farmára a jeho ženu, ako stáli nad ním, a obzerali si ho.

„Kto si, a ako si sa sem dostal?“ Pýtali sa ho.

„Dobrý deň.“ Povedal mladý muž farmárovi. „Volám sa Špiceľ (pozn. autora: meno je zmenené), a vybral som sa sem, lebo by som si chcel rozšíriť okruh svojich skúseností a poznatkov. Zaujíma ma, ako mať peniaze a pritom nepracovať. Ako vyštudovať bez toho, že by som sa čokoľvek naučil. Ako urobiť kariéru tak, že sa votriem v správny čas na správne miesto. Ako vydávať cudziu prácu za svoju a ako nič nerobiť a žiť na úkor iných. Mohol by som u vás pracovať?“

Farmár sa mračil. Na jeho tvrdej, slnkom ošľahanej tvári plnej vrások, sa nedalo rozoznať čo si myslí.

„No uvidíme. To bude záležať podľa toho ako sa osvedčíš.“ Povedal.

„Nesklamem vás. Patrím medzi veľmi perspektívnych mladých ľudí. Som z tých čo všetko vedia, všade boli a zjedli múdrosť celého sveta. Mám riešenia na všetko a flexibilnú chrbticu.“

Farmár neodpovedal a pomaly sa pobral späť. Tulák sa vydal za ním. Po príchode na hospodárstvo dostal najprv najesť a potom farmár riekol:

„Tak ak chceš, môžeš u mňa brigádovať. Mám tu nejaké sezónne práce, na pár týždňov.“

Špiceľ ponuku prijal a ešte v ten deň začal na gazdovstve nádenníčiť.

Ubehol nejaký čas. Je slnečný letný deň. Sedliaci pracujú na poliach. Farmár je tam tiež, aj s novým pomocníkom. Počasie je horúce, robota namáhavá. Už im na čelách kropaje potu vystúpili. Občas sa niekto z nich nahne po hlinený džbán a osvieži sa.

„Ako sa ti tu páči?“ Opýtal sa farmár Špiceľa.

„Veľmi. Tu je oveľa krajšie ako u nás. Ja keď som na Slovensku, som taký arogantný, že ma nikto nemá rád, a ja za to všetkých spravodlivo nenávidím, a považujem ich za primitívnych neokrôchancov. V zahraničí som servilný, prispôsobivý, každému sa líškam. Preto sú tu ku mne ľudia slušnejší a ja mám z toho radosť.“

„Takže už sa tu cítiš ako doma. A nič ti nechýba?“

„Ba áno. Veľmi mi chýba kamarát. To je taký človek kam vietor tam plášť. Veľmi si s ním rozumiem, lebo aj ja som taký. Pamätám si ako sme kedysi boli v jednom pube, povyžívať sa trocha v pivných rečiach. A viete, mal vtedy takú briadku, aby vyzeral staršie. No ale ani tá mu nepomohla a čašníčka ho nechcela obslúžiť. Neuverila mu, že už dovŕšil osemnásť rokov, nekompromisne pýtala občiansky preukaz. Chudák, čítal som mu na očiach ako strašne tým trpel, lebo videl že ona ho má za nulu a pritom on má tak strašne moderné názory. A veľmi mi tu chýba moja mama. A ešte mi tu chýbajú spolužiaci. Ale našťastie mám Facebook, vďaka ktorému som v kontakte so všetkými spolužiakmi zo školy a aj ďalšími pre mňa nepotrebnými ľuďmi, s ktorými nepotrebujem udržiavať žiaden kontakt a stykmi s nimi, iba zbytočne márnim čas.“

„A čo mieniš robiť neskôr, keď sa vrátiš do vlasti?“ Spýtal sa ho farmár.

„Som ambiciózny a mám veľké plány.“ Odvetil Špiceľ. „Ja chcem, aby bola na Slovensku slobodná a tolerantná spoločnosť, že každého, kto bude mať iný názor, zavrú do väzenia. Som človek s hrošou kožou a za svoje presvedčenie budem bojovať až do vyschnutia grantov.“

„Hm, a odkedy máš takéto názory?“

„Raz dávno, videl som jedného kamaráta, ako sa ku komusi veľmi vulgárne choval. Mne tým svojím správaním imponoval a zatúžil som aj ja, správať sa k ľuďom takto frajersky, lebo sa mi zdalo, že dokazovať si pred druhými svoju nadradenosť a šikanovať ich, povznáša. A tak som na najbližšom posedení v krčme, vulgárne vynadal prvému štamgastovi, ktorý mi prišiel do cesty. Ušla sa mi od neho bitka. Táto lekcia ma naplnila hnevom a pocitom krivdy, že akí sú u nás ľudia násilnícki, zhovädilí a zaostalí a chcú každému ubližovať, a že kamarát mohol robiť druhým zle a ja som nemohol. No a odvtedy mám také názory, že zlo je dobro a dobro je zlo.“

Farmár načúval, no zdalo sa že neporozumel všetko, lebo Špiceľ rozprával so silným východoeurópskym prízvukom a nebolo mu dobre rozumieť.

„A máš k všetkému tomu čo chceš dosiahnuť primeranú kvalifikáciu? Si človek vzdelaný, sčítaný?“

„Ja som veľmi vzdelaný človek. Vyštudoval som v IT. Výbornej výchovy sa mi dostalo aj doma Mali sme kvalitné knihy. Čítali sme Tolstého. Alebo Čapka. Napríklad Vojnu s mlokmi. To je kniha, kde ľudia bojovali proti mlokom, lebo ich chceli všetkých vykántriť. Jej myšlienka je taká, že namiesto mlokov si môžete dosadiť hocičo iné, napríklad psov, a je to to isté.“ Paholok sa napil vody z krčahu a po osviežení pokračoval v rozprávaní: „Proste, že ľudia sú beštie a často nemajú radi zvieratá. A keď si niečo vezmú do hlavy, chcú to všetko vyzabíjať. Čítal som aj Kafku. Je to taká vznešená literatúra, že je vylúčené, aby človek ktorý nemá IQ aspoň stodvadsaťpäť, dokázal čítať tohto spisovateľa s pôžitkom a porozumieť mu.“

Po práci všetci sedeli na farme v jedálni a tešili sa na večeru. Pred sebou mali rozložené taniere a príbory, farmárova žena nosila z kuchyne na stôl hrnce.

„No, dnes sme mali ťažký deň, počas ktorého sa nám podarilo vykonať veľký kus práce. Na to by sme si mohli vypiť.“ Povedal farmár slávnostne.

„Nie prosím, ďakujem.“ Zvolal Špiceľ. „Ja som abstinent. Vôbec nepijem. Voči alkoholu mám averziu a tými čo pijú pohŕdam. A to preto, lebo patrím medzi tých, čo sú pod jeho vplyvom agresívni. Opil som sa iba raz v živote, kedysi dávno a urobil vtedy strašné faux pas, ktorým som sa totálne znemožnil. (A to je jeden z dôvodov prečo som načas opustil rodnú hrudu.)“

Ubehla polhodinka. Všetci už dojedli. Farmár čítal noviny, nádenník sedel nad tanierom a prehrabával sa v kope reklamných letákov, čo im do poštovej schránky na farme hádzala poštárka.

„Milujem reklamné letáky. Najlacnejšie šunky, syry. Keď som čistil záchody v Hamburgu, tak večer na podnájme som v nich dokázal listovať celé hodiny. Ale oveľa radšej si prečítam toto:“ Povedal a vytiahol z ruksaku starý pokrkvaný Forbes, ktorý si priniesol ešte zo Slovenska. „Fantastické články o ekonomike, rebríčky najmajetnejších ľudí sveta. Reklamy na drahé hodinky a parfumy. Keď to čítam, snívam a verím, že raz aj ja budem taký bohatý. Aha.“ Zvolal Špiceľ hrdo. „Tu spomínajú Slovensko. Píšu o nás že životná úroveň u nás dramaticky rastie. Bodaj ho, tak dobre ako teraz, nám nebolo nikdy predtým.“

Farmár zdvihol hlavu od novín a riekol:

„Minulý rok som tu mal na brigáde chlapa od vás a ten hovoril, že dnes sa tam všetci majú horšie ako za komunizmu.“

„Heh, ale vtedy za životnú úroveň mohol režim, a teraz si za ňu môžu sami!“

Farmár ukázal prstom na čosi v novinách a začudovane pokrútil hlavou.

„Nechápem prečo tu v Európe v posledných rokoch všetko upadá a zatiaľ v takej Číne, stavajú diaľnice niekoľkonásobne rýchlejším tempom?“

„Pretože v Číne nie je komunizmus, ale kapitalizmus. Ale musia si uvedomiť, že to im nebude nič platné, lebo keď od nich prestaneme kupovať tie šmejdy čo vyrábajú, tak nebudú mať čo jesť. Hehehe.“

„A tu píšu,“ povedal farmár, „že celá Európa je v dlhoch a musí si požičiavať už aj od Číňanov!“

Špiceľ pokrčil plecami a nič nepovedal.

„No veru, ak to takto pôjde ďalej, za chvíľu nás tá Čína predbehne!“ Zahlásil farmár.

„To sa nikdy nestane, lebo v Číne nie je kapitalizmus ale komunizmus. Nefunguje u nich tretí sektor, za korupciu a kradnutie tam zatvárajú, to s demokraciou nemá nič spoločné!“

Chvíľu na to farmár zmenil tému:

„V poslednej dobe stále viac a viac zápasím so zdravotnými problémami.“ Posťažoval sa žene. „Nejaký čas dozadu, ma rozbolela päta. Tak som s tým zašiel za lekárom, ktorý povedal, že tam mám kostnú ostrohu a poslal ma na ožarovanie. Pomohlo mi to, ale prednedávnom som pocítil, že bolesti sa vracajú zase.“

„Zhovárala som sa na túto tému s priateľkami.“ Povedala ona. „Dozvedela som sa od nich, že takéto problémy bývajú spôsobené rôznymi drobnými poškodeniami v kosti, ktoré ju oslabujú a následkom toho, najmä vo vyššom veku, dochádza k vzniku boľavých kostných výrastkov.“

„Netreba zabúdať aj na iné veci.“ Pridal sa brigádnik. „Medzi chorobami existujú súvislosti, lebo v organizme sú dráhy, ktoré sú poprepájané tak, že keď je chorá jedna časť tela, tak to súvisí s nejakou inou. Ale problém môže byť aj v tomto dome. Všimol som si tu viacero vecí, ktoré nie sú v súlade s Feng Šuej. Samozrejme vaše zdravie závisí aj od toho čo jete. Podporujte slovenskú ekonomiku. Kupujte kvalitné slovenské potraviny. Sú vyrobené z najlacnejších surovín dovezených z Poľska. Jedzte zdravú ovčiu bryndzu. Je vyrobená z najkvalitnejšieho kravského mlieka.“ Špiceľ vzal soľničku a začal soliť jedlo. „Poľská posypová soľ je údajne trochu zdraviu škodlivá, ale všetko je v rámci noriem.“

Slnko svieti, na oblohe sa belejú roztrúsené obláčiky. Lúky sú plné kvetov, okolo ktorých poletujú pracovité včely. Farmár sedí vedľa stohu sena, hlavu si skrýva do dlaní a vzdychá.

„Čo ste taký smutný, gazda?“ Spýtal sa ho Špiceľ.

„Ale, zdražela mi hypotéka, ktorú som si bral kvôli rekonštrukcii sýpky a maštale. Rozpočet mám napnutý, neviem ako budem ďalej splácať. Všetky banky zvýšili úroky. Je to jasná kartelová dohoda ako odozva na to, že vláda chce banky viac zdaniť.“

„No prosím.“ Skočil mu brigádnik do reči. „Aspoň vidíte ako to je. Poďakujte sa vládnúcim komunistom že si dovolili siahnuť bankám na zisk.“

Po práci, keď skončil deň, sa opäť stretli pri stole. Vyhladnutí po ťažkej robote, čakali s príbormi v rukách. Farmárova žena naberala jedlo do tanierov. Farmár čítal noviny.

„Veru, banky.“ Povzdychol, spomenúc si na rozhovor spred pár hodín. „Teraz som čítal toto tu a písali že nejaká nedávna vojna, sa začala tiež len kvôli peniazom. Je to normálne? Zabijú tam desaťtisíce nevinných a to všetko iba kvôli záujmom finančníkov a zbrojárskej loby...“

„Ale prosím vás.“ Mlel Špiceľ s ústami plnými rozžutej šunky. „Vojna je vojna. Také veci sa diali, a aj budú diať. Je to smutné, ale tak to proste chodí. Buďme radi, že sa nachádzame na tej správnej strane. To zlo sa tam deje pre naše konzumné pôžitky a my by sme si mali uvedomiť, že vďaka všetkému čo sa tam odohráva, sa my tu máme sakramentsky dobre! Hehehe.“

„Ale už ani to nemusí byť.“ Zvolal farmár. „Je kríza, zvyšuje sa počet nezamestnaných, narastá sociálne napätie. Uvedomte si že nik ani netuší, čo za katastrofu sa v priebehu najbližších rokov môže udiať!“

Špiceľ neodpovedal.

„Keby došlo k najhoršiemu,“ pokračoval gazda, „tak si zaobstarám pušku a sám budem brániť svoj majetok.“

„To nech vám ani nenapadne.“

Farmár na brigádnika vyjavene pozeral.

„Prosím vás, a načo by vám boli zbrane?“ Spýtal sa ho ten. „Normálnym ľuďom zbrane v žiadnom prípade do rúk nepatria.“

„A zločincom áno?“

„Zločinci môžu mať zbrane, lebo lúpiť a vraždiť je ich prirodzené správanie.“

„Ako to? Nemáme trestať zločincov?“

„Nie, to sa nedá, lebo to by bolo proti ľudským právam. Blbí ľudia majú právo byť blbými, zločinci majú právo páchať zločiny.“

„To je hrozné,“ povzdychol si farmár, „tu už človeku nik nepomôže.“

„Každý sa o seba musí postarať sám. Pokiaľ človek nerobí nič protizákonné, tak sa nemá čoho obávať.“ Povedal Špiceľ láskavo.

„No neviem. Pomaly aby som sa bál všetkého. A keď vidím, ako politici plytvajú verejnými financiami, všetky tie úplatky, tendre, verejné obstarávania...“

„Demokracia je systém pravidiel ktoré môžeme meniť prostredníctvom volieb.“ Zvolal Špiceľ teatrálne.

„Ja som posledné voľby ignoroval.“ Povedal farmár.

„Tak potom nemáte právo nič kritizovať.“

„Prečo by som nemal?“ Zahundral. „Som občanom tejto krajiny a platím dane.“

„A predtým ste volili koho?“ Spýtal sa ho Špiceľ.

„Farmár sa nemal k odpovedi.“

„Priznajte sa.“ Dorážal brigádnik.

Farmár odpovedal.

Nato Špiceľ zašomral:

„No prosím. Volili ste komunistov. A že prečo je to tu tak, ako to tu je.“

Ubehlo niekoľko dní. Farmár so ženou a pomocníkom opäť sedia pri stole. Gazda číta noviny, jeho žena štrikuje, nádenník Špiceľ číta Forbes.

„Čo to tu máme? Aktuálne dianie v ekonomike. Jedna mena zhodnocuje, druhá znehodnocuje, doma realitný boom. Ja tu driem, škrečkujem, a keď sa vrátim, tak si za tie peniaze nič nekúpim. Všetka práca, všetko strádanie, čistenie riadov a hajzľov nazmar. Odporný sociálny štát ktorý, dáva peniaze z mojich daní na predražené tendre a sociálne dávky, pre neprispôsobivých darmožráčov. Budem celý život drieť, platiť odvody do sociálnej poisťovne a čo budem mať z toho? Kvôli tomu, že mi ich štát rozfláka, budem mať nízky dôchodok. Druhý pilier to nezachráni. Žiadna jachta, žiadna cesta okolo sveta na staré kolená, žiadne radosti v kruhu vnúčat na luxusnej haciende, nič z toho nebude.“ 

Potom pokračoval:

„V Európe zúri socializmus. Musí sa s tým začať niečo robiť, lebo toto všetko je ekonomicky neudržateľné. Treba šetriť, treba ľuďom brať tie peniaze v ktorých sa váľajú ako prasce v žite, aby bolo dosť prostriedkov na splácanie dlhov bankám. Veď si len zoberte, kde inde na svete majú taký luxus, ako tisícpäťsto eurové dôchodky? U nás je to samá korupcia, klientelizmus, kradnutie. A to všetko preto lebo musíme trpieť vládnutie ľavicových idiotov zvolených najsprostejšou časťou našej populácie.“

„Nesťažuj sa a toleruj, že debilná väčšina si zvolila koho chcela.“ Povedal farmár.

V tej chvíli lyžica, ktorá smerovala Špiceľovi do úst znehybnela na polceste, ovisla mu sánka a na tvári sa mu zjavil ten najteľackejší a najtupší nechápavý výraz. Pozeral na gazdu vyjavene, ako keby práve bol svedkom nejakého zázraku, alebo úkazu priečiaceho sa fyzikálnym zákonom.

„Eee?“ Hlesol takmer nečujne, s otvorenými ústami, vytriešťajúc oči na farmára. „Aha...“ A potom si pomyslel: OK, dohodnime sa že som nič nepočul, a ďalej pomaly jedol, stále s tým záhadným nechápavým teľacím, ale trochu aj potmehúdskym výrazom na tvári, ako keby si myslel; ale veď počkaj, toto si ešte odskáčeš.

Jedného dňa paholok zmizol. Farmár so ženou ho hľadali po celom hospodárstve.

„Čo ak odišiel preč?“ Pýtala sa žena.

„Pochybujem že by odišiel.“ Namietal farmár. „Ešte som ho nestihol vyplatiť.“

Napokon zastali pred žumpou.

„Aha. Ponevieral sa po dvore a zaoberajúc sa vznešenými myšlienkami, nepozeral sa pod nohy a nevšimol si, že poklop na žumpe chýba. Pošmykol sa, spadol a utopil sa.“ Povedala sedliakova žena smutne.

„Najväčšie hovná plávajú navrchu.“ Povedal farmár, pozerajúc dole.

„Škoda ho, a taký talent to bol. Mohol to v tej ich krajine dotiahnuť veľmi vysoko.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?