Pár príhod zo školy a ako som kedysi kreslil

Autor: Juraj Paškuliak | 19.11.2014 o 19:26 | Karma článku: 4,25 | Prečítané:  697x

Na strednej škole som popri bežných predmetoch, ako boli matematika, telesná výchova, alebo slovenský jazyk, mal aj rôzne špeciálne; napríklad „písmo“, dejiny výtvarnej kultúry, deskriptívnu geometriu, technické kreslenie, technológiu, alebo takzvané „pracovné cvičenia“. Keďže som študoval umelecké odlievanie kovov, tak to spočívalo v tom, že tento predmet som aj spolu s ostatnými študentmi tohto odboru trávil v dielni alebo sadrovni a vyrábali sme rôzne typy foriem, do ktorých sme potom odlievali roztavený bronz.

Ak človek chcel vyrobiť nejaký dekoratívny predmet z kovu, bolo ho treba najprv navrhnúť. Na to, a aj na zdokonaľovanie sa v kreslení, slúžil ďalší z osobitných predmetov, takzvaná „výtvarná príprava“. Tieto dva posledné spomenuté predmety, boli v prvom ročníku trojhodinovky, postupne sa to stupňovalo, a v štvrtom ročníku trvali štyri až päť vyučovacích hodín. So všetkým ostatným to zaberalo veľa času a preto vyučovanie začínalo desať minút po siedmej a končilo priemerne o štvrtej hodine popoludní. (Maximum bolo jedenásť hodín. Vtedy vyučovanie končilo pred šiestou.) Večery pozostávali z bifľovania sa v neútulných izbách internátu.

Tie viachodinové predmety mali svoje špecifiká. Patrila medzi ne častá neprítomnosť učiteľov. Napríklad „písmo“ sme mávali v prvom a druhom ročníku vo forme dvojhodinoviek, jedenkrát týždenne. Učiteľka nám na začiatku odomkla učebňu, potom kamsi zmizla a nechala nás celé dve hodiny úplne samých, kresliť písmená zastrúhanými drievkami namáčanými do tušu. Prišla až na koniec, zamknúť učebňu. Podobné to bolo aj na výtvarnej príprave. Kreslili sme zátišia, drapérie, alebo portréty a učiteľ prišiel raz za niekoľko desiatok minút, korigovať chyby. Občas aj sám uchopil ceruzku a kreslil na papier žiakov ťažkou rukou sochára.

Niekedy to bývali veselé príhody. Raz sme sedeli v kresliarni. Na doskách sme mali hárky baliaceho papiera, formátu A1 a kreslili sme bustu. Prišiel učiteľ, začal si prezerať čo sme nakreslili a upozorňovať nás na chyby:

Je to príliš veľké, vravel spolužiakovi sediacemu oproti. Predimenzoval si to.

Potom prišiel ku mne:

Prečo to kreslíš také malé?

Nechcel som to predimenzovať.

Učiteľ schmatol papier a roztrhal ho na kusy.

Odznova, zavelil.

Na tomto predmete sme mali ešte jedného učiteľa. (Ktorého našťastie po pár mesiacoch vyhodili.) Bol to starý pán, ktorý bol údajne kedysi dávno na tejto škole nejakú dobu riaditeľom. Zaujímavé na ňom bolo, že bol ateistickej viery – veril že okrem hmoty ničoho iného niet. Na hodinách často rozprával, že človek je len zhluk buniek, ktorý sa premení na prach a poslúži ako základ rastlinám. (Nezdieľam tento názor. Myslím si že existujú aj iné svety, v ktorých sú, tak ako na Zemi, rôzne ríše obývané mnohými druhmi tvorov.)

Tento učiteľ so sebou nosieval knihy Ericha Dänikena (podľa môjho názoru šarlatána), veril tomu čo v nich bolo napísané a zvykol z nich na hodinách citovať. Vrcholom všetkého bolo, keď jedného dňa, na výtvarnú prípravu, doniesol akúsi starú medicínsku knihu, plnú čiernobielych fotografií, zobrazujúcich najrôznejšie telesné postihnutia, či už živých ľudí, alebo tam boli fotky zdeformovaných detí, ktoré na svet prišli mŕtve. Smial sa na tom, ukazoval nám tie fotky a robil obscénne vtipy. Keď prišiel ku mne, ukázal na fotku znetvoreného dieťaťa, ktoré malo dva pohlavné údy. Ťukol na to miesto prstom, zasmial sa a povedal: Aha pozeraj, chcel by si mať dva pipíky?

Odlievanie ma nebavilo, ale kreslil som rád. Predstavoval som si totiž, že sa zo mňa stane „výtvarný umelec“. Kreslil som naozaj veľa a to aj vo voľnom čase, a aj po skončení strednej školy, keď som už pracoval. Ale bola to taká zvláštna fáza, lebo som si začal uvedomovať viacero vecí. Že to čo robím je príliš naivné a niekedy blízko gýču, že naozajstné výtvarné umenie vyzerá inak a ja naň nemám schopnosti. Bolo to okolo roku 2002, vtedy som napísal svoje prvé poviedky Príhoda zo salaša a Stretnutie tretieho druhu. (Ale o tom že zo mňa bude autor a zároveň vydavateľ štyroch kníh, sa mi vtedy ani nesnívalo a neveril som, že je také niečo možné.)

Vtedy bolo na knihy ešte príliš skoro. A ja som tak chcel vyjadriť to, čo vo mne bolo, no nemohol som. Bolelo to, ale nedalo sa nič robiť. Čo sa týkalo kreslenia, zameriaval som sa hlavne na ruiny. Mal som aj hodne kresieb v štýle obrazov španielskeho umelca Francisca Goyu. Boli dosť obludné a všetky som ich už dávno spálil. Ale tá obludnosť zostala, prešla do literárnej podoby a žije v poviedkach ako napríklad Ióna, Antislava, alebo v príbehu Unudenie Ježa Chrústa, ktorý je tým najšialenejším a najčernejším zo všetkého čo som napísal a vyjadruje hnus, čo cítim z tohto sveta a života. A ten diabolský humor a všetka tá bizarnosť, ktoré som v mnohých svojich poviedkach používal, nie je ničím iným, ako transformovaným zúfalstvom.

Účelom tohto blogu je iba obyčajná snaha zdieľať. Na ambíciu stať sa výtvarníkom, alebo takto zarábať, som dávno rezignoval. (Mimochodom, podľa Myers-Briggs Type Indicator, som INFP idiot. Čiže schopnosť zhŕňať k sebe peniaze, je to posledné, čo viem.) Väčšinu kresieb som rozdal a niektoré mám odložené niekde splesnivené. Bola by škoda, keby ich nik nevidel. Jediné, čo vás stojí ich pozretie si, je Váš čas. Ak sa vám obrázky páčia alebo nepáčia, smelo vyjadrite svoj názor v diskusii. A ak ich chcete mať vo svojom počítači, neváhajte a archivujte si ich hneď teraz.

Mal som doma všetky diely Dejín umenia od José Pijoana. Často som si tieto knihy čítal. Páčilo sa mi stredoveké, renesančné, alebo barokové umenie, a taktiež aj niektoré štýly moderného umenia, alebo obrazy anglických preraffaelistov. Inšpirovaný stredovekými a renesančnými maliarmi, som nakreslil dva protiklady (Mesiac a Saturn). Podobný prípad je obraz talianskeho maliara Sandra Botticelli, ktorý stvárnil Venušu a Mars. (Ak si ho chcete pozrieť, kliknite na tento odkaz.) Samozrejme, moja kresba má s jeho maľbou spoločný iba námet. Kvalitou sa práci talianskeho majstra ani zďaleka nepribližuje.

 

Na záver pridávam niekoľko jednoduchých perokresieb, ktoré poslúžili ako ilustrácie v mojich knihách.

...Ióna s partnerom prišla na návštevu ku svojmu oteckovi. Býval v jednej zo starých bytoviek na okraji dediny. Hneď vedľa bola ohradená plocha na ktorej si obyvatelia bytov ako včely pozliepali rôzne drevené staviská v ktorých chovali prasce, sliepky, zajace, ba aj ovce. Iónin otecko v minulosti choval králiky. Teraz tam mal kurence. Keď dorástli, išiel ich pobiť. Každú sliepku chytil, krk jej položil na klátik, hlavu pristúpil bagandžou, a sekerkou jej ju odťal. Potom ju pustil. Po tomto zákroku sa sliepky správali bezhlavo: pobehovali krížom krážom, trepali sa, ba aj lietať sa pokúšali. Nakoniec sa zväčša zamotali do lieščiny rastúcej v kúte ohrady, a znehybneli. Potom ich vzal domov, očistil, a zamrazil. Už ich viac na dvore nebolo, zostali tam iba v blate ležiace kuracie hlavy...

...Jedného dňa išla Ióna spolu so svojím partnerom na svadbu. Vydávala sa jej priateľka Kama. Počas svadobného obradu mala vidinu. Zazdalo sa jej že cez okno prenikol lúč svetla, vzápätí dnu vletel netopier, a krúžil nad farárovou hlavou na dráhe svätožiary. Ten ako keby si ho všimol a začal zazerať dohora. Keďže mal zrastené obočie, oči sa mu sústredili na jeho stred, kde bolo zarastené najtuhšie, a silno zaškúlil...

...Antislava sedela na hojdajúcom sa člne. Mala natiahnutú záchrannú vestu, bola premočená, a drkotala zubami. Pozerala na loď. Tá sa pomaly nakláňala, naberala vodu, až sa takmer prevalila na bok. Celé to trvalo dosť dlho, a zdalo sa ako keby sa vôbec nepotápala. Vyzeralo to tak že v tejto polohe zostane, a nič viac sa nebude diať. Vtom sa zrazu dala do pohybu. Jej trup sa vztýčil, takže korma s lodnými skrutkami trčala kolmo hore. Z okien kajút znel krik. „To kričí aj naša babička.“ Zašepkala...

...Život je ako zlý sen. Žijeme ho, zbláznime sa, zomrieme. Ľudia sú bábky. Na rukách nohách a hlavách majú uviazané nitky ktorými poťahuje niekto nad nimi. Nech robia hocičo, je to iba preto, lebo ten hore ťahá povrázkami na ich údoch práve takto. Ľudia sú automaty. V ich životoch je všetko dopredu presne nalinkované. Môžu robiť čokoľvek, všetko bude len rozmarná hra toho nad nimi, a oni budú podliehať sebaklamu že je to prejav ich slobodnej vôle.

Vedel že je automat. Uvedomoval si nitky na svojich rukách. Cítil že niekedy, keď ten nad ním kto jeho povrázky držal nimi náhle šklbol, a vyrazil mu z rúk to čo v nich práve mal, alebo ho donútil urobiť nejakú chybu. Cítil že cez jeho oči sa pozerajú aj nejaké iné oči, niekoho kto žije spolu s ním v jeho tele, koho sa nemohol zbaviť, kto robil rozhodnutia za neho, a on s tým nemohol nič urobiť. Ten jeho parazit s ktorým zdieľal telo videl a vedel viac ako on, a škodil mu. Zastieral mu zrak, takže nevidel chyby ktoré mal vidieť, alebo ho prinútil vkročiť tam kde na neho čakali problémy...

 

Na koniec pridám jeden starší obrázok, na ktorý som úplne zabudol a náhodou (náhodou?) sa mi ho podarilo nájsť v archíve. Je na ňom znázornený človek s roztrhnutým telom, ktorý má na srdci priviazaný balvan, ťahajúci ho dolu. Mal poslúžiť ako ilustrácia k čomusi, ale nestalo sa tak a ani som ho nedokončil. Mali tam byť ešte bublinky a okolo plávajúce ryby.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?