Temno

Autor: Juraj Paškuliak | 26.7.2014 o 13:56 | (upravené 26.7.2014 o 14:02) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  148x

Pár slov na úvod: Niekedy sa z médií dozviem o tom, že niekto spáchal nejaký zločin. Myslím určitý špecifický druh zločinu. Napríklad keď muž zabije manželku, svoje deti a seba, lebo nedokáže zniesť ich stratu. Keď o niečom takom čítam, tak môžem povedať len jedno – že je mi ich ľúto. Všetkých. Obetí, aj páchateľa. Lebo ak ten ostane žiť, verím že je len veľmi málo zločincov, ktorí pri spätnom pohľade na to čo vykonali, necítia ľútosť. A vlastne je jedno, či zostane alebo nezostane žiť, lebo si myslím že existuje aj iný svet, kam človek putuje po smrti a zodpovedá sa za to, čo robil za života.

V tomto príbehu som si vytýčil za cieľ, opísať podobnú drámu, zobraziť pokiaľ možno čo najodpornejšieho hrdinu – človeka zvráteného, násilníckeho, závislého na alkohole, a pravdepodobne psychicky chorého, človeka, ktorý sa chystá spáchať strašný zločin. Príbeh je písaný v prvej osobe, teda rozprávaní ním samým. Vzhľadom k tomu aký je, pochybujem že sa s ním niekto bude vedieť stotožniť. Netuším ako ho čitatelia príjmu, pretože ako autor nedokážem mať to, čomu sa hovorí „prvý dojem“. Väčšina k nemu bude asi pociťovať odpor, niektorí možno súcit, lebo budú cítiť, že aj on je len obeťou. Aby príbeh nebol iba samoúčelný balast pozostávajúci len z opisov myšlienkových pochodov chorej mysle, rôznych nechutností a udalostí vedúcich k tragédii, snažil som sa ho obohatiť aj o akúsi „vyššiu myšlienku“. Vnímaví ľudia, ktorí dokážu porozumieť prečítanému, ju myslím si, nebudú mať problém nájsť a dešifrovať.

Nakoľko tento článok svojim charakterom nezapadá do rámca toho čo by malo vypĺňať titulku Blogu SME, uverejňujem ho zaradený v spoločnej rubrike Súkromné, ktorá je mimo titulky. Verím, že skalní čitatelia si ho nájdu. To je odo mňa ako autora všetko. Tu je príbeh samotný:

 

Bývala spolu s rodičmi u nás v paneláku. Vedel som o nej len, že tento rok skončila strednú školu a zamestnala sa tu v meste. Bola výnimočne pekná a nemala frajera, čo bolo mimoriadne zvláštne, lebo keď kdekoľvek na ulici uvidíte peknú ženu, môžete staviť ročný plat o to, že niekoho má, bez obáv o svoje peniaze. To že bola vzácnou výnimkou, som si nevedel vysvetliť. Občas som ju stretol a prehodil s ňou pár slov. Stále viac ma opantávala, až som pred ňou strácal dych a bol v takom stave, že by som sa vrhol do priepasti, keby ma o to požiadala. Rozhodol som sa skúsiť s ňou nadviazať vzťah. Ak ma odmietne, nič si z toho nebudem robiť. Klamal som sám seba, že je to len taká „ľahká“ láska. Zažil som už svoje a srdce si zlomiť nenechám. Mám to pod kontrolou. Ako sa ukázalo neskôr, nemal som.

Hneď ako ma vtedy uvidela, pobadala z môjho výrazu o čo ide a znepokojila sa. Vyznal som jej lásku. Ubehla chvíľa ticha. Napokon vzdychla a záporne pokrútila hlavou. Mlčky hľadela do zeme a na tvári mala utrápený výraz. Naozaj ťa mám rád, hovoril som jej. Iní muži ťa vyžmýkajú ako citrón a potom ťa odhodia, pokračoval som. Ja taký nie som. Buď moja. Budem ti celý život verný a urobím z teba najmilovanejšiu ženu na svete. Keď som sa ju snažil pobozkať a objať, začala klásť odpor. Plakala a hovorila, že to nie je možné, lebo, aj keď jej je to ľúto, nie som „jej typ“. Tak som ju teda pustil. Bol som neuveriteľne zmätený. Ponúkol som jej tú najkrajšiu vec, aká na svete je a ona ju odmietla. Bolelo to, ale snažil som sa s tým zmieriť, veď som ju mal rád. To sa mi len sníva, vravel som si neskôr. Snáď to bolo nedorozumenie. Musím byť trpezlivý a všetko dobre dopadne.

Na druhý deň som prepadol skleslosti. Nadobudol som presvedčenie že sa mi ju získať nepodarí. Musím sa vzchopiť, presvedčiť ju, že nik ju nebude milovať ako ja. Dokážem jej, že pre ňu urobím všetko. Že ju mám naozaj rád. Tak si ju získam. Už sa teším ako sa stane mojou. Príde ku mne domov. Najprv bude z nového prostredia vystrašená. Aby som ju upokojil, položím jej do lona môjho domáceho miláčika – morča, a ona ho bude maznať a kŕmiť. Prisadnem si k nej, budem ju hladkať a hovoriť jej: Ty si to najdrahšie čo mám.

V robote som sedel pred počítačom a snažil sa sústrediť na prácu, no neúspešne. Vstal som, podišiel k oknu a chvíľu z neho pozeral. Sídlili sme vo výškovej budove postavenej za minulého režimu a z našej priestrannej kancelárie sme mali krásny výhľad na mesto a za ním stojacu hradbu hôr. Hole sa prenikavo zelenali, lebo bol práve jún. Stál som tam a Rozmýšľal. Aj keď som si uvedomoval že najlepšie by bolo pustiť všetko z hlavy, nedarilo sa mi to a ja som sa umáral, stále dookola uvažujúc o nej a o sebe, ako keby som veril že takto nájdem riešenie.

Neskôr: Zbadal som ju na ulici. Išla po opačnej strane hlavnej cesty. V tej chvíli pre mňa všetko naokolo prestalo existovať, videl som iba ju. Zatúžil som pozrieť sa jej zblízka do tváre a prihovoriť sa jej. Byť aspoň pár sekúnd s ňou. Vraj láska je slepá. Presne to platilo pre mňa v tej chvíli. Zvolal som jej meno a bez akéhokoľvek rozmýšľania vybehol na cestu, priamo pred auto, ktoré ma zrazilo. Keď zbadala čo sa stalo, skryla si tvár do dlaní a ušla. Ja som to už nevidel, lebo som ležal v bezvedomí na zemi. Prebral som sa o niekoľko dní neskôr v nemocnici. Mal som vážny úraz hlavy. Lekári však vyjadrili nádej, že by som mal byť schopný sa uzdraviť a zaradiť naspäť do života. Preležal som tam dlhú dobu. Keď sa zdalo, že som v poriadku, pustili ma domov.

Musel som sa s ňou stretnúť a tak som si na ňu počkal vo vchode. Keď sa tam objavila, strašne sa zľakla. Z ničoho sa neobviňuj, pokúšal som sa ju upokojiť. (Tu musím dodať že ja som si z dňa, keď sa stala tá nehoda, nič nepamätal. Prečo sa to udialo, som sa dozvedel až od svedkov tej udalosti.) Za nič nemôžeš. Hovoril som jej. Je to moja chyba. Ona vzlykala a náhlila sa preč. Videl som, že je z toho hrozne traumatizovaná a bolo mi jej ľúto.

Ubehol nejaký čas. V zamestnaní som sa dostal do problémov – pokazil som nejaké veci a niekoľko krát sa pohádal s kolegami a vedúcim. Vraj mi šibe. Môže na tom byť niečo pravdy. Uvedomoval som si to, no nedokázal so sebou nič urobiť. Snažil som sa ospravedlniť to sklamaním sa v láske. Ľudia okolo mňa kvôli mne trpeli a ja sám som sa trápil najviac. Bolo by mi lepšie keby som sa nikdy nebol narodil. Šťastie že šéf bol dobrý človek a mal so mnou trpezlivosť. Iní by ma za pár vecí čo som si dovolil, vyhodili.

Hoci som si na začiatku dal záväzok, že ju už nechám tak, nebol som toho schopný. To prispelo k tomu, že veci začali ísť veľmi zlým smerom. Postupne to celé začalo naberať na obrátkach, meniac sa z tuctového smutného príbehu, na drámu.

Stretol som jej matku. Pýtala sa ma, ako to že si stále dovoľujem obťažovať jej dcéru. Vyhrážala sa mi, že ma udá na polícii. Vysmial som ju. Začala sa vyhrážať, že sa mám tešiť na to čo mi urobí jej otec. Pobúrený jej agresivitou, zatúžil som jej to vrátiť. Podišiel som k nej, zdvihol ruku a urobil gesto pri ktorom som si hranou dlane prešiel cez krk.

O pár dní som stretol jej otca. Daj pokoj mojej dcére. Varoval ma. Vynadal som mu. O hodinu neskôr som začul búchanie na dvere. Keď som otvoril, stála tam jej matka, spolu s nejakými mne neznámymi ľuďmi. Začala mi nadávať a vyhrážať sa. Správala sa ako v afekte. Musela to byť hrozná scéna. Ten jej krik sa rozliehal na celý panelák. V tej chvíli som toho mal plné zuby. Povedal som, že jej dám pokoj. Neviem prečo tá slabosť, mal som ukázať vztýčený prostredník a zabuchnúť dvere.

Po tomto incidente ma mučil hnev a túžil som sa pomstiť. Vrcholom bolo keď som na ulici uvidel ju, ako sa kamsi náhlila. Strihala tými svojimi dlhými štíhlymi nohami, krásne mandľové oči mala sklopené a na tvári vážny výraz. Jej rozpustené, vo vetre vejúce vlasy, pripomínali zlatú priadzu. Vyzerala ako budúca kráľovná. Všimla si ma a zmizla. Na snahu stretnúť sa s ňou, som už začínal rezignovať. Vedomie že je tak blízko a nemôžem sa jej prihovoriť, ma naplnilo neopísateľným smútkom a bolesťou, ktoré sa vzápätí zmenili na slepú nenávisť.

Zúfalstvo a chýbajúca sebaúcta ma viedli k tým najhorším činom. Neskôr mi napadlo, čo si po tom všetkom o mne bude myslieť ona. Stislo mi srdce. Pred ňou by som nedokázal urobiť nič nízke, lebo som ju miloval. Pre ňu by som dokaličil sám seba, keby to chcela.

Veľmi ma bolí že ma nechce a nemôžem s ňou byť. Ale musím sa s tým zmieriť. Keď sa mi vyhýba, je mojou povinnosťou to rešpektovať. Nemôžem ju prenasledovať, lebo tým by som jej ubližoval. Potreboval som trápenie nejako dostať z hlavy, tak som otvoril fľašku vína a sadol si k počítaču aby som sa rozptýlil.

December sa chýlil ku koncu. Dni boli krátke. Napadol prvý sneh, ktorý sa vzápätí zmenil na čľapkanicu. Školákom začali zimné prázdniny. Cezpoľní, pracujúci v Bratislave, Prahe, alebo inde v zahraničí, sa vrátili do svojich domovov aby oslávili Vianoce. Bolo to poznať podľa charakteristického znaku – ogrcaných chodníkov.

Nadišiel Štedrý deň. Ráno som vyšiel von na nákup. Bolo sychravé a hmlisté počasie. Fúkal ostrý vietor a na zamrznutú zem padal dážď, takže chodníky pokryla ľadová glazúra, na ktorej sa ľudia šmýkali a padali. Po ulici sa hnala sanitka so zapnutou húkačkou dávajúcou signál: Uhnite z cesty, ideme zachraňovať niekoho, kto sa prežral! Sanitka o niekoľko desiatok metrov ďalej pomaly vošla do križovatky a siréna sa nasmerovala priamo na mňa. V tej chvíli bol zvuk takmer bolestivý a ja som dostal chuť zdvihnúť dlažobnú kocku a hodiť ju do čelného skla auta.

V obchode som sa pustil do nakupovania. Dnešný deň je výnimočný. Sú Vianoce, najkrajšie sviatky v roku. To si treba uctiť a dožičiť si správne vianočné jedlo. Vybral som si preto konzervu sardiniek a rohlíky. To je treba niečim spláchnuť, preto som k tomu nakúpil alkoholu. Dnes sa treba poriadne plesnúť po vrecku. Cestou späť sa šmýkalo ešte viac, a tak som radšej išiel po tráve a tam kde sa to nedalo po ceste ktorá bola posolená a ľad na nej nebol.

Doma som sa najedol, fľaše uložil do chladničky a rozmýšľal čo robiť. Obyčajne sa ľudia na Vianoce stretnú, vyzdobia stromček, uvaria kapustnicu a rybu, dávajú si darčeky. Mindset ľudí je od detstva nastavovaný na to, že tieto dni majú byť výnimočné, prinášajúce tie najkrajšie zážitky a napĺňajúce najväčšie očakávania. To je v príkrom kontraste s realitou. Kombinácia predvianočného stresu, nenaplnených očakávaní, nadbytku nezdravého jedla a voľného času robia svoje. Namiesto radosti tieto sviatky prinášajú najmä stres, smútok, sklamanie a konflikty.

Mávol som nad všetkým rukou. Nemusím sa tým zaťažovať, lebo som sám, žiadne Vianoce neslávim a na všetkej horúčke spojenej s nimi, sa môžem smiať. No nechcelo sa mi dnes sedieť len tak doma, ako som to robieval obyčajne. A tak som dostal nápad že sa pôjdem túlať. Sadnem na prvý diaľkový autobus ktorý ma niekam odvezie. Potom sadnem na ďalší, budem sa viezť, relaxovať a pozerať na okolitú krajinu. A takto sa budem voziť po celý zvyšok dňa alebo aj celú noc, až kým ma to neprestane baviť.

Cestoval som dole Hornou Nitrou. Počasie bolo pochmúrne. Bolo pár stupňov nad nulou. Nebo zahalené hrubou vrstvou fádnych sivých oblakov zakrývajúcich Slnko. Krajina ponorená do zvláštneho šera – ako keby sa zmrákalo. No do západu našej najbližšej hviezdy ostávalo ešte niekoľko hodín. Ešte niekoľko hodín tohto záhadného šera. Potom sa zotmie a začne noc. Na horách sa medzi čiernymi čiarkami stromov kde tu beleli zvyšky snehu. Krajina bola pustá, tichá. Cestu lemovali staré domy a chátrajúce továrne. Budovy boli pokryté patinou, železničné mosty a oceľové konštrukcie, čiernou hrdzou či odlupujúcou sa farbou. V Nitre prestup a išiel som ďalej, ani neviem kam. Vo vzduchu hmlistý opar. Okolo dažďom rozmočené polia. Neutešenú sivo-čiernu scenériu oživovala len zeleň ozimín. Uvidel som, ako sa zamračená obloha roztrhla a neďaleko miesta kde sa na horizonte týčili chladiace veže atómovej elektrárne, sa objavil kúsok ružovobelasého neba, cez ktoré prebleslo pár nesmelých slnečných lúčov. Ako som cestoval popri Hrone smerom na sever, scenéria sa stávala opäť pochmúrnou. Čierne siluety stromov bez lístia. Železnica. Ťažké masy striebornej vody sa valili dole korytom rieky, nesúc so sebou polámané vetvy a rôzne kusy dreva. Unášané predmety plávali, narážali do seba, alebo sa zachytávali na brehoch, pilieroch mostov, či ponárali pod masu ľadovej vody, plnej zákerných vírov.

Bol večer. Čakal som na autobusovej stanici v Žiari nad Hronom. Zmrákalo sa, na nástupištia dopadalo chladné svetlo neónových pouličných lámp. Nebolo tu takmer nikoho. Potulovali sa tu iba stratené existencie. Z tmy za mnou vystúpil opilec a neistým ktorom zamieril ku mne. Zastal predo mnou. Mal zažltnuté, vodnaté oči, uslinené pery, a spod nosa sa mu, ako nitka vedúca krížom cez pery, tiahol sopeľ zelený ako šošovica v polievke.

„Toto ide do Novej Bane?“ Spýtal sa.

„Nie toto ide opačným smerom.“ Odvetil som, vyhýbajúc sa pohľadu na jeho odpor vzbudzujúcu tvár. No vedel som, že aj ten zlomok sekundy stačil na to, aby som si ten sopeľ dokonale zapamätal.

Potom prišiel ďalší autobus a ja som sa viezol ďalej. V tme, tichu rušenom iba zvukom motora. Sám, apatický a zamyslený, stratený v živote.

Sedím doma a opíjam sa, aby som zabudol na bolesť. Vyliečila by to láska, ale nie som schopný ju nájsť. Ak to bude takto pokračovať, stane sa zo mňa alkoholik. Nevadí. Keď bude moja a budem sa večer domov vracať opitý, vždy prídem k nej, aby si nemyslela, že sa o ňu nezaujímam. Budem ju nešikovne láskať a ona sa ma bude báť, bude plakať, zhrozená z toho v akom stave som. Teraz musím piť, lebo keby som nepil, musel by som zabiť alebo seba, alebo niekoho iného. Vraj zakomplexovaní ľudia sú šialene odvážni a ich komplexy sú akousi brzdou ktorá ich chráni. Podobné je to možno aj so závislosťami. Ľudia berú drogy preto, aby sa oslabovali. Je v nich taký prebytok síl ktoré musia tlmiť, lebo inak by ich neboli schopní zvládnuť, a malo by to pre nich a ich okolie deštruktívne následky.

Jedného večera som popíjal pivo spolu s pálenkou. Pohár za pohárom, až mi to poriadne udrelo do hlavy. Zrazu sa mi zazdalo že operadlo kolieskovej stoličky, na ktorej som sedával pred počítačom, má zlý uhol. Tak som naň zatlačil, aby bolo viac dozadu a ono puklo. Veľmi ma to nahnevalo. Zrazu ako keby ma posadol diabol; vyskočil som, schmatol stoličku a začal ju trieskať o zem, kým som ju nerozlámal na márne kúsky. Úlomky z nej lietali po celej miestnosti. Skopal som ich do kúta aby nezavadzali a pozeral striedavo na ne a na poničenú podlahu. Cítil som tupú spokojnosť.

Mal som možnosť začať vzťah s istou ženou. Jej plus bolo, že mala dobrú povahu a bola z dobre situovanej rodiny, mínus, že ma nepriťahovala. Spočiatku som váhal, lákalo ma manželstvo z rozumu so zámožnou dámou, ktorá by ma milovala a zabezpečila mi ľahký život. Predstavoval som si, ako bývam v ich krásnom dome, neľúbim ju a... Nie, kvôli nej by som sa nedokázal zmeniť. Takýto vzťah by ma zničil. Ja potrebujem skutočnú lásku. Len tá dokáže robiť zázraky.

Prišiel som o prácu. Momentálne žijem z úspor a neviem čo budem robiť ďalej. Všetko je mi jedno. Mal by som šetriť, aby som oddialil koniec, ale ja som urobil presný opak. S peniazmi som začal nakladať neuvážene a márnotratne. Variť sa mi nechcelo a kupoval som si tie najdrahšie potraviny a alkohol. Vrcholom bolo, keď som si jedlo zaobstarával na benzínke, kde je všetko s prirážkou. Vyzeralo to, ako keby som sa topil v peniazoch a pritom opak bol pravdou – bol som v koncoch. Materiálne aj psychicky.

Ležal som v posteli. Prebudil som sa po niekoľkých hodinách spánku. Počul som búšenie znejúce v ušiach. Pripomínalo zvuk nejakého ťažkého stroja kdesi v diaľke. Prebral som sa. Zvuky, niekedy podobné nezrozumiteľným hlasom, inokedy kovovému duneniu, alebo zvoneniu budíka, zoslabli. Vonku bola ešte tma. Vstal som a išiel uvariť čaj. Cítil som sa zle. Tinnitus mi čoraz častejšie znepríjemňoval spánok a môj zdravotný stav sa celkovo zhoršoval. Vyriešim to tak, že so všetkým skoncujem. Zabijem sa a budem mať pokoj. Ale pred tým zabijem ju.

Raz o polnoci som v dobrej nálade dostal nápad, že pôjdem vysypať tašku plnú prázdnych fliaš. Nemal som to rád, lebo sklo robilo príšerný rámus. Ale v tomto stave sa mi to zdalo smiešne. Vzal som ju, vyšiel von a urobil to. Nocou zaznelo prenikavé rinčanie fľašiek padajúcich do kontajnera so sklom. Keď som sa vracal temnou chodbou do bytu, zbadal som tam jej otca. Zrazu to bolo ako vo sne, keď niečo prežívate, no nekontrolujete to, iba sa prizeráte. Tak som videl svoje päste akoby ovládané niekým iným, ako bijú do jeho hlavy, ako padá na zem a mrví sa na nej. Mal šťastie že som so sebou nemal nôž. V stave, v akom som vtedy bol, by som ho bol schopný zabiť.

Keď som si po prebudení spomenul čo sa stalo, musel som sa ihneď opiť. Nemal som výčitky svedomia. Ani keby som ho zabil, by som ich nemal. Jediné čo ma trápilo, boli hroziace opletačky s políciou. Zamkol som sa doma a stále pil. Vedel som, že takto ma duša prestane bolieť. Na obdobie nasledujúcich niekoľkých dní (alebo týždňov?) mám okno a neviem čo sa so mnou vtedy dialo. Jediné na čo si spomínam bolo neprestajné búchanie na dvere zo začiatku. Vedel som že odteraz, keď vykročím von, musím byť ozbrojený a v prípade ohrozenia zbraň neváhať použiť.

Aby to bolo kompletné, rozhodol som sa že im zničím auto. Najprv som váhal, majúc isté obavy. No napokon som sa na to odhodlal. Nadobudol som presvedčenie, že je to osud; že Najvyšší chce aby som to urobil. Tým sa naplní miera mojich svinstiev a ona potom zahorí láskou ku mne. Lebo ak chce mať muž u žien úspech, musí byť hajzel. Tak ako si hlúpi muži vyberajú partnerky podľa krásy a múdri podľa dobrej povahy, tak si hlúpe ženy vyberajú frajerov s veľkými svalmi a múdre frajerov s veľa peniazmi. Ale podmienkou je, že aj jedni, aj druhí musia byť svine.

Počkal som si, kým jednej sychravej noci odparkovali auto v temnom kúte parkoviska. Prikradol som sa k nemu s fľašou horľaviny, nalial ju na motor a zapálil. Potom som ušiel. Netrápilo ma to. V tomto zhnitom štáte, je objasnenosť trestných činov tohto typu niekoľkopercentná. Funkciou polície je ochraňovať mafiánov, nie obyčajných ľudí

Keď som sa na tento svoj hanebný čin pozeral s odstupom času, cítil som spokojnosť. V živote je podstatné, aby ľudia konali. Podľa toho sa potom posudzuje, kto aký bol a kam pôjde. Komunisti pôjdu do pekla, katolíci do neba. Tak to u Boha vybavil súdruh pápež. Myslím že to bol súdruh pápež Ján Pavol II.

Jedného večera som v opitosti zobral na ruky moje morča a začal sa s ním maznať. Stískal som ho stále tuhšie a tuhšie, až som si ho napokon k sebe privinul a mocne stisol. Vtom sa ozval čudný zvuk. Zbadal som že mám na tričku krv. Pozeral som na ňu a začudovane sa pýtal; odkiaľ sa vzala? Takisto ňufáčik morčaťa bol celý od krvi, ktorá mu vystrekla z nozdier. Ja som ťa zabil, šepkajúc dookola a slzy sa mi liali po lícach. Morča videlo v akom som stave a ako keby sa ma snažilo upokojiť. Túlilo sa ku mne hlavičkou, akoby chcelo povedať, aby som si z toho nič nerobil, že za to môže ono. No chvelo sa a videl som, že je s ním zle. Uložil som ho do brloha a dal mu jesť. Ráno bolo mŕtve. Je mi ho strašne ľúto, bol to jediný tvor ktorý ma mal rád.

Stále sa pýtam, čo presne s nimi urobím? Zabijem ich všetkých? Nie. Zabijem jej rodičov a ju nechám žiť, lebo ju mám rád. Ona si nezaslúži aby som jej ublížil. Zabijem len jej otca a matku. Ale nie dočerta, to nie je to správne. Zabijem ju, a jej rodičov nechám žiť. Alebo ich predsa zavraždím všetkých. Zatiaľ svoj čin odkladám, lebo môj hnev tlmí alkohol. Ale už čoskoro mi dôjdu peniaze. Potom ich zmárnim.

Dni plynú. Ovce si žijú svoje mizerné životy a tlačia sa v stádach tu a tam, v prázdnote svojej nezmyselnej existencie. A občas sa v ich nudnom bytí, ktoré spríjemňujú len stupídne seriály a reality show, stane niečo čo ich na smrť vydesí. Splašene bľačia a tisnú sa k sebe, keď začujú príšerný vreskot a streľbu a vystrašene načúvajú, ako sa neďaleko od nich deje nešťastie.

Svet je veľmi smutné miesto. Nekonečné pustatiny, hory, oceány. Mestá v ktorých žijú milióny ľudí. Chladné rána, horúce dni. Modré noci a ružové zore. Vlhkým morským vzduchom sa nesúce trúbenie nákladných lodí opúšťajúcich prístavy, aby plávali do ďalekých krajín. Jazz a tango znejúce z terás kaviarní. Na nebi kozmická loď pod zlým uhlom zostupuje do atmosféry. Horí a rozpadáva sa. Tu dole všadeprítomné prázdno, ktoré robí život neznesiteľným. A temno. Pretože najdôležitejšia vec na svete je láska. Kde jej niet, tam vládne temno.

Koniec

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?