Emigranti

Autor: Juraj Paškuliak | 3.2.2014 o 10:19 | Karma článku: 10,81 | Prečítané:  936x

Jana mala z cudzincov spočiatku hrozný strach. Jej prvý privát bol len obyčajný matrac na chodbe v strašidelnom byte s vlhkými stenami a strieľajúcou chladničkou. Kým spala, spolubývajúci ju prekračovali keď chodili dnu a von. Našťastie jej nikto z tých Poliakov a Pakistancov neublížil, ale ona k nim naďalej mala predsudky. O to viac ju prekvapilo keď zistila že Briti ju berú presne ako hocijakého Inda alebo Senegalčana. Ako to? Veď ona je iná. Už si ani nepamätá kedy posledného skutočného Brita stretla. Pracuje medzi cudzincami, žije medzi cudzincami. Kedysi túžila že sa za nejakého Brita vydá. No na chlapov nemá šťastie. Vždy ostala len pachuť toho že bola niekým zneužitá a bolestné spomienky. Ach Lešek, kde si? Honza, mala som ťa rada! Dezider, zlomil si mi srdce a potom zdrhol s inou... Nakoniec sa na ňu predsa usmialo šťastie. Síce len Pakistanec. Predával kebaby a bol od nej o vyše dve desaťročia starší – mal päťdesiatpäť, ona tridsaťtri. Verila že k nej bude dobrý a tak sa rozhodla so svojim princom na lietajúcom koberci založiť v Británii rodinu.

Folkloristi

Adam pracoval v stolárskej dielni a vo voľnom čase hrával v ľudovke. V Bratislave sa necítil dobre. Bodaj by aj, veď pochádzal z Prešova. Tu sa cítil odcudzený, s priateľmi ho spájalo iba aby to aby sa pri pive uvoľnili od nahromadeného stresu a uspokojili nutkavú potrebu pohybovať čeľusťou. Inak to bola len nuda, mizerný podnájom a nedostatok financií. Po čase dostal ponuku od partie hudobníkov žijúcich v Írsku, aby s nimi hrával. Tak si kúpil letenku a pridal sa k nim. Na ulici hrali slovenské, cigánske, maďarské a rumunské ľudové piesne, žili z peňazí čo im ľudia hádzali a bývali spolu na podnájme. Malý byt pripomínal väzenie, jedinou možnosť ako sa odreagovať bol alkohol. Postupne sa medzi nimi rozšírila ponorková choroba do tej miery že sa na podnájme viackrát pobili. Ich život ktorý by sa nezainteresovanému mohol javiť závideniahodný bol v skutočnosti trápením z ktorého sa každý snažil uniknúť.

Maja a Jozef

Zbalila ho ešte na Slovensku aby v Británii nemusela začínať sama. Potom sa spolu odsťahovali do Londýna. Jej sa podarilo nájsť si celkom dobrú robotu v umeleckej profesii. On také šťastie nemal a živil sa ťažkou manuálnou prácou ktorú vykonával aj napriek problémom s chrbticou, lebo svoju partnerku mal rád a túžil byť s ňou. Ona pochádzala z bohatej bratislavskej famílie, zatiaľčo on bol zo stredného Slovenska, a z rodiny chudobnej. A tak ako boli rozdielne ich sociálne pomery, tak boli rozdielne ich charaktery. Maja po dvoch rokoch pobytu vonku svojho verného slovenského frajera vymenila za akéhosi Poliaka. Jej expriateľ stratil motiváciu žiť naďalej v Británii a s podlomeným zdravím sa vrátil na Slovensko k rodičom.

Martin a Silvia

Akokoľvek chceli, nedarilo sa im na Slovensku stabilne zamestnať. Tak ich posielali preč. Len choďte von, choďte čím skôr. Tam sa vám bude dariť dobre, vraveli im. Tam sa každý šikovný človek uplatní. Ak sa tam niekomu nedarí, tak je to len preto že je neschopný a hlúpy. Len rýchlo rýchlo, nech vás čo najviac odtiaľto zmizne, bude nižšia nezamestnanosť. My čo sme prisatí na štátne peniaze sa tu bez vás hravo zaobídeme. Tak teda poslúchli, veď čo iné im zostávalo? On bol šikovný a vzdelaný, zamestnanie mal dohodnuté ešte pred opustením Slovenska. Bola to kvalifikovaná robota ktorú nemohol vykonávať hocikto, no aj napriek tomu zarábal oveľa menej ako Brit. Jeho partnerka si mesiac po odchode do zahraničia našla jednoduchú manuálnu prácu za ktorú dostávala minimálnu mzdu. Bývali v sparťanských podmienkach a usilovne sporili. Neplánovali tam ostať natrvalo. Tešili sa na návrat do vlasti, kde plánovali svadbu a potom si chceli v rodnom kraji postaviť dom. Po ôsmich rokoch už mali nasporené dosť. Vrátili sa na Slovensko a vzali sa. Kúpili pozemok v krásnej lokalite v blízkosti prírody a začali stavať. Vôbec však netušili že ich nehnuteľnosť bude stáť na zosuvovom území. Pred kolaudáciou prišli intenzívne dažde a novopostavený dom sa im rozpadol pred očami.

Marcel

Je vonku už tretí rok. Za tento krátky čas pracoval na toľkých miestach že to nevie spočítať. Robí v profesii kde je veľká fluktuácia zamestnancov. Zamestnávateľ využije nadšenie nového pracovníka a nechá ho drieť s maximálnym nasadením. Keď sa vyčerpá, nájde si nejakú zámienku, vyhodí ho a prijme ďalšieho. Marcel býva v maličkej izbičke na rušnej štvorprúdovke. Keď kvôli hluku nemôže spať, namiesto ovečiek počíta autá. Nepáči sa mu tam, ale nič lepšie si nemôže dovoliť. Varí v spoločnej kuchyni, a ráno s ostatnými spolubývajúcimi stojí v rade na záchod. Často spomína na rodný kraj – na hory ktoré mu tu tak chýbajú, či na veľký dom ktorý sa jeho otcovi, aj napriek tomu že bol iba robotník podarilo postaviť. Dúfa že raz sa vráti a začne tam nejako podnikať. Ale v čom? Rozmýšľa. Ako sa uživiť v tej hladovej doline kde skapal pes a každý tretí je bez práce? Potom si spomenie ako väčšina obyvateľov z jeho dediny volí v každých voľbách bezcharakterných chrapúňov ktorí Slovensko priviedli do stavu že ľudia z neho musia utekať. Tí zaostalí, ovce pripomínajúci úbožiaci sú mu na svetelné roky vzdialení. Uvedomuje si že by si s nimi nerozumel, že medzi nimi nemá čo hľadať, nemá kam ísť... Že je v pasci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?